Rozprávanie o osobných stretnutiach autora s dvoma výraznými postavami našej nedávnej histórie, ktoré zosobňujú dve protichodné podoby slovenského osudu. Špitzerov židovský osud poznal z rodiska, keďže vyrastal neďaleko pracovného tábora pre Židov v Novákoch. Po návrate
Alexandra Macha z väzenia v roku 1968 s ním Špitzer viedol dialóg o jeho podiele na tragickom osude slovenských Židov počas Slovenského štátu. Navrhol A. Balážovi, vtedy poslucháčovi žurnalistiky, napísať diplomovú prácu o Machovej novinárskej tvorbe. Od ich prvého stretnutia v
Univerzitnej knižnici v apríli 1969 až do ich prerušenia Štátnou bezpečnosťou v polovici sedemdesiatych rokov sa v knihe odvíja príbeh rozhovorov, v ktorých mal autor možnosť zoznámiť sa nielen s Machovou novinárskou tvorbou, jeho polemikami i priateľstvom s poprednými
komunistickými intelektuálmi Novomeským a Clementisom, „z prvej ruky“ poznať a zaznamenať Machov pohľad na celú garnitúru slovenských i nemeckých politikov, osobitne na Tuku a Hitlera a byť svedkom jeho úvah, za akých okolností a za akú cenu vznikol a existoval Slovenský štát.
Juraj Špitzer sa v čase vylúčenia z literatúry a zákazu publikovania vracal vo svojich textoch i rozhovoroch k svojej odbojárskej identite, k osudu židovskej partizánskej jednotky, ktorej bol prvým veliteľom a hľadal aj odpovede na otázku prečo nechcel byť Žid ani v povojnovej
slovenskej spoločnosti. Sugescia autorovho rozprávania o stretnutiach s Jurajom Špitzerom a Alexandrom Machom v podobe „paralelných osudov“ odrážajúcich ich životy a myslenie je v knihe doplnená úryvkami z Machových doteraz nepublikovaných denníkov, ktoré si viedol po návrate z
väzenia aj Špitzerovým prežívaním normalizačných rokov, overovaním si hodnoty židovstva vo svete stále zaťaženom antisemitizmom. Ich príbehy nestrácajú svoju aktuálnosť ani v súčasnosti.
