Peter Mišák, známy spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a organizátor literárneho života v Spolku slovenských spisovateľov i v kultúrnych inštitúciách Žilinského kraja (hlavne v Martine a v rodnom Ružomberku), napísal a vydal doteraz 10 kníh poézie, prózy, povestí a
iných žánrov. Na sklonku roka 2013 obohacuje slovenskú poéziu majstrovskou a názvom príznačnou zbierkou Stanice. Básnik dvíha motívy a lyrické reflexie, ktoré sa konotačne odvíjajú od významovej podstaty samotného veľa značiaceho slova stanica a novátorsky nadväzuje na
asociácie veľkých básnikov, najmä stále inšpirujúceho Laca Novomeského. V štyroch častiach zbierky (Stanice, Stamodtiaľ a tam, Stanica v noci, Pasažier) vskutku cítime dych vlaku života, veď básnik si svojou krajinou poézie nesie Novomeského zápis Sedem miest prejdeme a devätoro
riek/ na vlakoch premnohých s jediným životom... až sa nám zdá, že vlak tak mnoho vecí neunesie. Peter Mišák sa zbierkou súčasne zrelo a dôstojne vyrovnáva so svojimi básnickými vzormi a poeticky vyslovuje generačné poznanie nás pasažierov vlaku, ktorý prechádza naším bytím
po koľajniciach z dvadsiateho storočia do neznáma, krajina tíchne/ za vlakom./ Len poliam/ sa ešte/ chvejú slabiny. Pasažier, s ktorým sa generačne stotožňujeme, je tu s nami, celý čierny./ Bez dovolenia,/ bez lístka na perón./ Sám sebe/ proti srsti/ a bez dlhých rečí,/ Jednou
nohou/ stále na stúpadle vozňa/ vlaku, čo práve odchádza.
